Memories

Posted: október 13, 2012 in Všehochuť
Značky:, ,

V čase, keď píšem tieto riadky, ležím na posteli, na ušiach mám slúchadlá, v ktorých mi hrá song Moja Reč – Dieťa vo mne. Táto pesnička vo mne evokuje spomienky na detské časy, o ktorých môžem bez zaváhania prehlásiť, že to boli fuckin’ great old times.

Určite nie som jediný, ktorý rád spomína na svoje detstvo so slovami, že to bolo pre neho jedno z najkrajších období v doterajšom živote.  Vyrastal som v období 90. rokov, keď náš svet patril rozprávkam od Walta Disneyho, ktoré som videl vtedy asi všetky, za čo vďačím hlavne mojej sestre, pretože ma skoro na každú brávala do kina. Nezabudnuteľné boli soboty a nedele rána, keď v telke vysielali ešte farebné pruhy a ja som horel nedočkavosťou aby som mohol vidieť Rýchlu rotu Chipa & Dalea, Chlapcov z Káčerova, Gumkáčov alebo neskôr Pokémona a keď dávali na Cartoon Network Toma & Jerryho, tak som ani nemusel jesť. V škôlke mala väčšina štrbavé úsmevy a divné účesy “na hríbika”, na teplákoch rôzne nášivky, pričom najkritickejším miesto boli kolená. Málokto mal rád na olovrant kôrku z chleba a tak sme ohlodávali všetci len ten stred jak škrečky a zapíjali sme to bielou kávou. Keď ma niekto sviatok, tak priniesol lízatka, z ktorých mi mega chutili karamelové a behom pár sekúnd po nich zostala len palička. Samozrejme nemohli chýbať časopisy ako Včielka, Zornička, Macko Pusík, Káčer Donald, ktoré neskôr na základke nahradili ABC, Bravo, Maxi Super alebo Kamarát. Na škole som miloval prestávky, cez ktoré sme si vymieňali kartičky hokejistov alebo desiate, hrali pogy alebo zamykali mladších spolužiakov na záchodoch. Kto sa vtedy bavil s dievčatami dostal automaticky nálepku babský pupok a kto mal v tom čase najviac poschodový peračník bol najväčší frajer. Po škole sme utekali domov, hodili tašku a posledné čo nás vtedy trápilo boli domáce úlohy. Behali sme do večera po vonku, hrali schovávačku, prestrelky, stavali bunkre alebo sme drtili na ulici hokej, pri čom bránky veľakrát tvorili prepravky na zeleninu, ktoré vždy niekto zobral z pivnice zvyčajne od svojej babky.

Lego, angličáky Matchbox, autodráha, auto na diaľkové ovládanie, elektrický vláčik, nová hokejka, to bol zoznam vecí, ktoré som každoročne kreslil a neskôr písal Ježiškovi a ten dobrák mi k tomu zvykol pribaliť ešte aj pyžamo alebo ponožky.  Bolo obdobie, keď sme celé dni vydržali mastiť Dostihy a sázky, Monopoly alebo Investora a nie raz sa stalo, že keď niekto niekomu vyfúkol najlepšieho koňa tak sa strhla bitka. Neskôr sme podľahli čaru videohier, začalo to Nintendom, pokračovalo Gameboyom a skončilo to pri Playstation a PC. Mario, Crash Bandicoot, NHL & Fifa a nič iné nás netrápilo. Spomínam si na svoj prvý walkman, ku ktorému som dostal kazetu s najväčšími hitmi od Šmolkov, tie héliové hlasy som vydržal počúvať od rána do večera. S odstupom času ich vymenili Backstreet Boys, Lunetic, Kelly Family a čím som bol starší, tak tým sa začalo pritvrdzovať a dosť som si vtedy išiel Blink 182, Sum 41, Green Day, Linkin Park, Limp Bizkit a hlavne Inekafe, ktoré je mojou srdcovkou doteraz.

Som rád za detstvo, aké som mal a vďačím každému,  s kým som ho mohol prežiť a želám si aby ho dnešné deti mali minimálne také, aké som ho mal ja, pretože mám obavy o to, či aj oni budú mať možnosť takto spomínať, lebo väčšina z nich len kvasí doma pred telkou a na nete.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s